letím vysoko v tvojich spomienkach
vtáčia perspektíva
vidím ako ležíš na lúkach
a rozoberáš motýľa
pozeráš sa do vesmíra a hľadáš seba
vesmír ti dal motýľa, s ktorého si zviazala kyticu
pre seba
hrabeš jej jamu
do ktorej ju zasadíš
nenecháš ju samú
pre teba samota
je pohladenie sveta
každé jedno steblo trávy
precítiš sama, po vlastnom prste
rannou rosou si prejdeš po perách
búchaš zem a zem búcha naspäť
po dverách
bojíš sa otvoriť
je to priveľa
rozhodla si sa, už si nebudeš bolesť voliť
stojíš pred otvorenými dverami čo sú zrkadlom
a tak konfrontuješ svet zo svojim svetom
svet potrebuje osvetu
a ty sa už nebojíš stretov
z kvetov skla robíš motýľov
preto, zlomené zrkadlo sa stáva kyticou
tvoj odraz je darom, odmenou
je ti zima, alebo sa trasieš teplom
ale vidíš tú krásu odrazom
ty si kvetom
ktorý držíš v ruke
je ťažký,
ale to je osud ťažkej duše
vedomie čo sa veľmi uvedomuje
sa ľahko stiahne dole
ľahkým prázdnym schránkám
je ľahšie letieť ho...
už si nezaťahuješ pás o krúžok hlbšie a hlbšie
pretrhli ti ho krídla,
ktoré vykvitli z tvojej ťažkej duše.
Budem lietať vyššie ako letíš ty
niekde medzi vedomím a podvedomím
nechám ťa lietať bez kradnutia snov
prijmem pozvánku
nebudem biť na dvere, vleziem oknom.
Lietajúca korytnačka vlezie pod posteľ
a keď zacíti nad sebou bolesť
zaklope na zem
zaškrípe zubami
napodobní praskanie starého dreva v dome
a dážď za oknami
všetko má svoj rytmus
a nie každý má tŕne
hudba umelého dažďa
je tu aby vytvorila oblak v tvojej mysli
duša pevne pri zemi,
ale hlavu už nič netesní
