každým slovom
vyslovenom v tichu
vyslovenom dotykom
/tak už píšeme po novom/
napísaným
čiernym na bielom
aj keď je toho bieleho viac
do oka nám padne skôr to čierne
no teraz to tak má byť
teraz je to tak dobré...
čiernymi slovami
ti budem hladkať dušu
až kým sa v mojich rukách neudomácni
Uhniezdi sa v mojej dlani
a ja ťa budem držať ako krehký krčah vody.
opri si o mňa chrbát, motýlik
a sľúbim ti
že ti krídla nezmením na prach
pohladím ťa po vlasoch kým nezaspíš
potom zavriem dlaň
vyhovuje ti úplná tma?
ja len v takej pokojne zaspávam
a bol večer
a bolo ráno,
prvý deň večnosti
delíme sa o ňu
tak že sa jeden na druhého
srdečne
z blízka
pozeráme
a pohľadmi sa jeden druhého dotýkame
pohľadom sa ťa dotýkam
vieš už, že sa mením každý deň
veľa vecí čo hovorím dnes
by som včera nepovedal...
...ako veci vidím dnes
no včera som sa na teba
oboma očami nepozeral
a logicky tu vychádza otázka
čo bude zajtra?
ale kým tu sme
nad tým, prosím ťa netráp sa
zajtrajšok je zarastená záhrada
ktorej stojíme na protiľahlích koncoch
najprv ju treba pokosiť
aby sme videli jeden na druhého
a na to
čo sa tu dá zasadiť
dovtedy
lež v mojich rukách
zakry sa mojimi prstami
dnešok skončí
keď si povieme
čas nejde priamo
čas je rozliata voda
a my v nej stojíme
