BFG 9000

Autor: Kornel Krakovský | 25.11.2020 o 16:29 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  5x

BuyRealEstateAtAnImaginaryPlacexxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyy

svet, ktorý sa vyzliekol z kože

strhol si svaly

a posipal vesmír svojimi vnútornosťami

prevetral sa zvnútra, zvonka

a počkal kým sa všetka jeho krv vysuší

 

svet je lietajúca kostra po vesmíre

všetky ženy sa skryli pod jedno jeho rebro

a muži pod tie zvyšné

a veľa mužov zomrelo v bojoch pre ženy

ale ženy sú rady, lebo ich nechceli

ale potom sa narodili nový a nový a nový

svetu hrýzli holé kosti

natoľko hladovali

 

keď zostali o hlade

do kostolov chodili

sväté ruky a zlaté prstene bozkávali

no boh je rozštiepený na malé kúsky

kameňom

ktorý si hodil na vlastné nohy

 

tak kovové sošky hrýzť začali

zubami rozškriabali kostoly na malé piliny

napiekli z nich chlieb

spod gilotíny napustili hrniec horúceho nápoja

 

už sa nerodia nový ľudia

už nezačínajú nové dni

nespomíname na to staré

narodili sme sa teraz

a terajšok je väzenie ktoré s nami zostane

 

tak ako ty si ma väznila vo väzení

ktoré som vyrobil pre teba

a žil som za mrežami tvojho preklínania

a zo stien tiekla tvoja krv

na hliníkovej tácke som denne dostal tvoje pekné slovo

vtedy sa na svete prežiť ešte dalo

 

teraz sa už len držím polospomienok minulosti

lebo minulosť je pohlcovaná neustálym dneškom

 

raz som ti zobral ruku, keď tu ešte niečo bolo

teraz svet pokrývajú už len potoky starých mŕtvych slín

placenty citov, čo sa narodili dávno a zomreli ešte dávnejšie

 

prečo sa mi ešte včera zdalo že som počul dupot na povale?

a dnes som tam vošiel a zostal už len jemný biely prach z kostí?

nazbieral som ich do vrecka koľko sa len dalo

nasipal čiaru na nožík, ktorý už videl aj ostrejšie dni

zobral som ten prach do seba nosom

nech ešte zacítim čo je ten život, čo znamená byť človekom

 

a vrátil som sa do izby

sadol som si pomedzi popadané obrazy

sklamane sa pozerajúce na mňa

plávali pod hladinou skla

ktoré zo seba vypustili po páde

a na tej hladine

hrali sa posledné deti, ako na pieskovisku

dorezané a krvacé po celom tele

ale

usmiate

stále usmiate

 

otcovia a matky

šli zapáliť sviečky

na pekné mramorové hroby

ktoré nahradili starecké domovy

 

a kým oni majú luxusné domovy

mladý ako my

dozeráme na dorezané deti

a hlavy ponárame do rozprášených kostí

a do žíl si picháme silné dávky dávno zabudnutej ľudskosti

 

ponorím si hlavu naposledy

nech ma naplní

cez hrdlo, cez nos, dýchacie cesty

posledné kopnem na kraj postele

ako keby som nádeji klopal na dvere

deti rozbili okno

už sa hrajú vonku

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vlhovej brat: Aj v lyžovaní je politika. Každý chce s nami vybabrať

Vlha hovorí, prečo posledné preteky nedopadli podľa očakávaní.


Už ste čítali?