Spotenou rukou si zohrievam zmrznuté ruky. Úpal si obaľujem studeným vetrom, trošku mi je už lepšie. Prechádzam sa po lúke, jednou nohou v suchej tráve, druhou v zamrznutom blate.
Hľadal som útočisko v tieni stromu, tak som sa skryl pod jeden. Netrvalo dlho, kým na mňa jeho lístie začalo opadávať. Najprv len jeden na mojom nose, potom ma zakryla celá deka pestrofarebných listov. Keď som ich zo seba chcel sprášiť, videl som ako sa do nich vracia zelený život. Listy sa vracali na stromy, ako dieťa do lona matky. Stonky sa im poslušne pripli naspäť na konáre pár momentov predtým, ako sa nadomnou, nad stromom a nad všetkým ostatným, čo existovalo mimo stromu, zrazili tmavé oblaky.
Blesky agresívne vystreľovali na nahú pôdu, ale v poslednej chvíli si to rozmysleli a vrátili sa naspäť, akoby sa jej báli dotknúť.
Vytvárali tak akoby svetelné hojdačky zavesené na čierne mračná. Tak som si dal gumené rukavice a latexovú sukňu, čo som našiel v skrini mojej priateľky a sadol si na jednu z týchto hojdačiek (našťastie jej šatník bol tiež pod tým stromom). Chytil som blesk oboma rukami a sadol som si naň, a keďže bola medzi nami vrstva izolačnej gumy, nezomrel som. Nohami som sa zaprel do zeme a rozhojdával som túto vysvietenú hojdačku.
Nemusel som využiť veľa úsilia, blesk je totižto hrozne ľahký. Netrvalo dlho a hompáľal som sa v oblakoch. Tento krásny euforický zážitok mi kazil len fakt, že sukňa mojej drahej priateľky bola veľmi úzka. Tlačila mi aj na žalúdok, čo pri takomto extrémnom hompálaní nebolo veľmi príjemné.
Ako sa moja hojdačka približovala k zemi, videl som že je všetko vysvietené, už bol večer. Vtedy som si uvedomil že blesk už nie je pod mojom latexovou sukničkou, celý sa totižto vrátil do oblaku. Padal som voľným pádom. Osud mi však nenadelil smrť. Ako som sa blížil k zemi, zistil som že to vysvetlenie nebolo len nočné, boli to hlavne vianočné svetlá. Čo som však vôbec nečakal bol fakt, že k Vianociam dosť husto nasnežilo (aj preto že som bol v oblohe a žiaden sneh som padať nevidel) a môj pád zjemnila bohatá snehová vrstva.
Zabadol som nesmierne hlboko a sám by som sa z tej bielej duny nikdy nevyslobodil. Osud mi však znova nenadelil smrť. Všetok sneh sa do pár minút roztopil. Uvedomil som si že ležím na pláži, čo bola plná nudistov. Keďže som mal tesnú latexovú sukničku a trhané tričko (čo sa pravdepodobne roztrhalo pri páde) rozhodol som sa čo najrýchlejšie opustiť toto miesto.
Ale pláž nemala konca ani začiatku, jediné čo som v blízkosti videl bola prezliekacia kabínka. Vbehol som do nej, bola tam moja priateľka. Zhodou okolností, ona mala na sebe moje oblečenie, tak sme sa rozhodli vymeniť si veci.
S teplákovou súpravou na sebe som sa trošku bál, či mi nebude príliš teplo, ale keď som vyšiel z kabínky, celá rieka bola zamrznutá. Z ľadu trčali kúsky nudistov, ktoré tvorili prekážkovú dráhu pre korčuliarov.
Moje dobré srdce mi vraveli aby som nudistov zachránil, tak som zavítal do neďalekých rybárskych potrieb. Napadlo ma že si kúpim udicu, spravím si dieru do ľadu a začnem chytať nudistov ako eskimák ryby.
Keď som vyšiel z obchodu, namiesto zamrznutej vody bolo jazero naplnené už len kopou nudistov a korčuliarov. Na súši sa kmytali veľryby, ktoré sa aktivisti snažili natlačiť naspäť do vody. Márna snaha, voda už nikde nebola.
Uvedomil som si, že od môjho včerajšieho pobytu na lúke uplynul rok. Celý zhrozený a ovládnutý vlnou smutnej nostalgie som sa rozhodol nájsť strom, pod ktorým som ležal.
Keď som ho našiel, ležal v potoku krvy (miazgy).
Niekto ho zabil.
Vlastne, niekto sa ho len pokúsil zabiť, zo zvyšných zelených listov som videl, že ešte dýcha. Pristúpil som k nemu a chytil ho za ruky (konáre). Plakal a triasol sa, ešte nebol pripravený ísť do dreveného neba.
"Život prešiel ako deň" šepkal
"Viem načo myslíš." snažil som sa ho upokojiť svojou vždy účinnou dávkou empatie.
Potom už aj posledný zelený list stratil svoju farbu.
Poznal som Strom.
Bol som jeho najlepší kamarát.
Bol to syn, otec, brat, ale pre mňa to bol vizionár.
Vedel som že chce byť spopolnený, na tento účel som použil svoj vlastný kozub. Posledné chvíle zo Stromom ma zahriali na tele ako aj na duši.
Bol to dobrý kamarát, aj keď som ho spoznal len včera. Pred rokom.
Počul som klopanie na okno. Bol to duch Stromu, ktorý sa tam dostal z môjho okna. Zo slzami v očiach som ho sledoval. Z neba sa spustila blesková hojdačka. Sadol si na ňu. Celý život sa chcel hojdať, ale doteraz nikdy nemohol.
Ako sa hojdačka dvíhala do neba, kýval mi na rozlúčku.
"Maj sa drahý kamarát! Maj sa rok!"
